O životnom obrate, ktorým si prechádzame v pomyselnej polovici života, sme hovorili so psychoterapeutkou Zuzanou Horňákovou. 

„U niekoho to príde po tridsaťpäťke a u iných v päťdesiatke. Telo, duša aj emócie nám vysielajú signály, že náš hodnotový systém aj život si vyžadujú reorganizáciu. Niečo nám nevyšlo, kazia sa vzťahy, stala sa nehoda. Mnoho vecí nás núti, aby sme sa zamysleli, no vieme to úspešne potlačiť. Takto fungujeme roky, kým nás definitívne nezastaví napríklad depresia či psychosomatika,“ hovorí psychoterapeutka Zuzana Horňáková.

Takmer dvadsať rokov pôsobila v ozbrojených zložkách. Dnes vedie súkromnú psychoterapeutickú prax a prednáša analytickú psychológiu C. G. Junga na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Zuzana Horňáková v rozhovore vysvetľuje, prečo Jung toto obdobie nazýval životný obrat, čo neznamená, že doteraz sme žili zle či nekvalitne. V druhej polovici života vraj prichádza vedomie, že prispôsobovanie sa smerom dovnútra je dôležitejšie ako prispôsobovanie sa smerom von. Hovorí, že niekedy si radšej volíme utrpenie ako zmenu aj že tá nemusí znamenať rez hodný románu. A približuje, prečo sa neriešený vnútorný konflikt môže prejaviť chronickou bolesťou.

Vyhľadávajú vás klienti, ktorí si prechádzajú krízou stredného veku?

Áno, ale neprídu s tým, že by povedali: „Mám krízu stredného veku.“ Až keď postupne odbalíme problémy, pre ktoré prišli, tak zistíme, že súvisia práve s prežívaním polovice života. Niečo dožili a hľadajú nový spôsob fungovania. Najčastejšie prichádzajú tí, ktorí zažili veľký úspech. Žili v nastavení, že keď budem snaživý a výkonný, postúpim vyššie na osobnom, materiálnom aj spoločenskom rebríčku. No po štyridsiatke prídu na vrchol a pýtajú sa, čo ďalej. 

Pre aké ťažkosti prídu?

Znakom je väčšinou životná nepohoda. Povedia, že sa im prestalo dariť alebo že nevládzu. Niekedy prídu s depresívnym naladením. Cítia, že v živote potrebujú niečo iné a inak. Hľadajú to a potrebujú sa v tom zorientovať. Veci, ktoré ich napĺňali, im prestávajú prinášať radosť a zmysel. Najnáročnejšie je, keď prídu so psychosomatickými ťažkosťami.

Vyhľadávajú vás klienti, ktorých bolí telo?

Áno. Bolí ich chrbát, majú kožné prejavy, žalúdočné ťažkosti, časté zápaly močových ciest alebo majú pocit, že im hrozí infarkt. Prídu od lekára, ktorý všetko povyšetroval a presvietil, no žiaden medicínsky problém sa nenašiel. Keď im odporučí, že majú vyhľadať psychológa, myslia si, že ich považuje za simulantov. No bolesti, ktoré majú, si nevymýšľajú. Prežívajú skutočné utrpenie. To je však spôsobené konfliktom na psychickej úrovni. A ten sa prejavoval už skôr. 

Opisuje psychológia krízu stredného veku ako fenomén, ktorým si prejde každý človek?

Áno, C. G. Jung ho nazýval životný obrat. V prvej polovici života stúpame na pomyselnú horu a expandujeme. Teda študujeme, budujeme kariéru a zakladáme si rodinu. Všetky školy, inštitúcie či kurzy podnikania, koučingu alebo komunikácie nás dôkladne pripravujú najmä na tú prvú polovicu. Vedú nás k tomu, že si môžeme vybudovať úspešný život. No prídeme na vrchol hory a nevieme, čo ďalej. Pýtame sa: Čo je správne? Ako by sme mali ďalej žiť? Na to žiadne školy ani návody nemáme. A málokto sa tomu venuje. 

Ak je to prirodzená súčasť života, prečo hovoríme o kríze?

Jung tomuto obdobiu venoval veľkú pozornosť. Hovoril, že „časté neurotické poruchy dospelého veku majú všetky spoločné jedno: chcú preniesť psychológiu mladosti cez prah švábskeho veku“. Teda akoby sme sa nechceli vyzuť z detských topánok. To však nefunguje. Tak ako sme v prvej polovici expandovali von, výzva druhej polovice života je expandovať smerom dovnútra. 

Čo znamená expandovať dovnútra?

Prijať to, že prispôsobiť sa vnútorným podmienkam a požiadavkám je dôležitejšie, než prispôsobiť sa tým vonkajším. Druhá polovica nie je o dosahovaní výkonu. Prichádza téma vzdávania sa predstáv. A to nie je jednoduché. Radi by sme na vrchole zotrvali, no jedného dňa budeme postupne musieť začať zostupovať. Je len na nás, či pôjdeme po vrstevniciach, rýchlym spádom alebo ešte chvíľu po hrebeni. Kým prvá polovica života je viac o kvantite, druhá je viac o kvalite. 

Čoho sa v druhej polovici potrebujeme vzdať?

Záleží to na tom, čo sme si v živote predstavovali či predsavzali a možno nestihli. Prichádzame na to, čo všetko už nestihneme, na čo nemáme sily či podmienky. Je to povzdych klienta: „Ja už tým riaditeľom asi nebudem.“ Alebo keď športovec začne pociťovať, že dvadsiatnikom a tridsiatnikom už nestačí. Tu príde na rad otázka: Prečo behám? Preto, aby som druhých ohuroval výsledkami, alebo preto, aby som sa cítil dobre?

V akom veku sa môžu tieto otázky začať objavovať?

Najčastejšie okolo štyridsiatky, čo je pomyselná polovica nášho života. U niekoho to príde po tridsaťpäťke a u iných v päťdesiatke. Okolnosti môžu túto polovicu posunúť. Dnes mávajú štyridsaťročné mamičky ešte len školopovinné deti. Kým len o jednu generáciu skôr moje spolužiačky už v štyridsiatke zažívali takzvané prázdne hniezdo alebo sa stali starými mamami. A odchod detí, aj keby len na vysokú školu, je kľúčová téma tohto obdobia. 

Čo si pod prázdnym hniezdom máme predstaviť?

Súvisí to napríklad s tým, že sa po rokoch opäť stretnú partneri, medzi ktorými boli vždy deti. A zrazu zistia, že sa ani nepoznajú. Predstavovali si, aký je ich manžel či manželka, a partner má zrazu iné hodnoty či potreby. Zdá sa, akoby to, čo ich dovtedy spájalo, niekam uniklo. Narážajú na seba a divia sa, čo to je. Tu znovu prichádza otázka: Ideme na našom vzťahu pracovať? Alebo pôjdeme každý svojou cestou a budeme na druhého ukazovať prstom: „Ty si sa zmenil!“? Ale ako hovorí porekadlo, keď na niekoho ukazujeme prstom, zvyšné tri ukazujú na nás. 

Existujú rozdiely v prežívaní tohto obdobia medzi mužmi a ženami?

Povedala by som, že témy sú podobné, len nálepky sú iné. Každý si vyberáme rôzne hračky, keď sa chceme potešiť. To platí aj v dospelosti. Skôr ako rozdiely medzi pohlaviami vnímam, že k otázke, ako žiť inak, sa musí postaviť každý sám. Muž si možno naozaj kúpi ono žlté ferrari a nájde si mladú priateľku. Žena možno začne cvičiť alebo si dá vylepšiť postavu či tvár. Obom sa môže zdať, že to na chvíľu prinesie úľavu, no výzva postaviť sa k životu novým spôsobom sa bude vracať. 

Radi by sme na vrchole zotrvali, no jedného dňa budeme postupne musieť začať zostupovať.

Takže používame isté obranné mechanizmy, aby sme sa týmto výzvam vyhli?

Áno. Jungiánska psychológia napríklad rozoznáva termíny puer aeternus a puella aeterna – večný chlapec či večné dievča. Teda keď sa snažíme uchovať si večnú mladosť. A to nielen čo sa týka vizáže, ale aj v správaní či postojoch. Odmietame rešpektovať to, čo je vhodné, no v konečnom dôsledku to vypáli smiešne. Ako sedemdesiatnik, ktorý sa oblieka a žije ako tridsiatnik. Alebo úplné klišé, keď matky chcú byť mladšími sestrami svojich dcér. 

To všetko sú len krátkodobé náhrady, ktoré nevydržia. Keď sa jedného dňa obrátime do svojho vnútra, zistíme, že toto nám uspokojenie neprináša. Čím kompulzívnejšie, tým je jasnejšie, že tadiaľto cesta nevedie. 

Existujú zdravé aj nezdravé spôsoby, ako sa tomuto životnému obratu postaviť?

Len ťažko povedať, čo je nezdravé. Ale nepoctivé je, keď to chceme niečím prekryť. Alebo keď neistotu nahradíme fanatizmom. Keď si extrémom kompenzujeme neochotu hľadať. Zdravé je načúvanie. Nájsť odvahu konfrontovať sa so svojimi strachmi. Alebo ísť do terapie. No miesto, kde nájdeme ukotvenie a zmysel, bude pre každého vyzerať inak.

Mnohí sa úprimne snažia hľadať vo svojom vnútri aj prvú polovicu života. Príde kríza aj tak?

Životný obrat neznamená, že doteraz sme žili zle či nekvalitne. Ale v druhej polovici prichádza vedomie, že prispôsobovanie sa smerom dovnútra je dôležitejšie ako prispôsobovanie sa smerom von. A to je náročnejšie. Za to vám nikto nezatlieska, získate „len“ vnútorné uspokojenie. Akýsi pocit ukotvenia a vedomie, že toto som ja. 

Ako vyzerá, keď sa prispôsobujeme smerom dovnútra?

Zaujíma vás, čo dôležité sa udialo tento týždeň?

Aktivujte si odber newslettra 7 dní v kocke od Daga Daniša a získajte komentovaný prehľad tých najdôležitejších udalostí raz týždenne.

Prihlásiť sa na odber

Súhlasím so spracovaním osobných údajov

Napríklad pocítime túžbu fungovať menej štruktúrovane a voľnejšie. No kariéra nás núti každé ráno vstať, utekať do práce a podávať výkon. Nemôžeme si dovoliť voľný víkend, ktorý potrebujeme. Vieme, že keď budeme pokračovať, príde úspech či peňažné odmeny. No my pociťujeme isté vnútorné požiadavky: „Už stačilo, už to takto nechcem.“ Máme chuť ísť robiť to, po čom sme vždy túžili.

Je to, ako keď si úspešný architekt povie, že sa už nechce doťahovať s klientmi, ktorí desať ráz menia veľkosť okien. A pocíti volanie zanechať architektúru. Možno mu ponúknu skvelý nový projekt, no v ňom sa ozýva: Robil som to celý život a dobre, možno by sme vyhrali prestížnu cenu, ale ide to mimo mňa. Vie, že potrebuje sýtiť iné vnútorné potreby, ktoré sa hlásia o slovo. Počuje tento hlas a dáva mu priestor. 

V prvej polovici života tvoríme záväzky. Pripútame sa k partnerovi a deťom či k miestu. Ako pracovať s túžbou po zmene?

Pod zmenou si často predstavujeme, že musí byť radikálna. Rez, ktorý bude témou na román. Ale to, že potrebujeme žiť inak, neznamená, že odídeme a spálime všetky mosty. Zmena môže znamenať premenu vo vzťahu k partnerovi alebo aj k deťom. Túžbu vytvárať si s nimi hlbší vzťah alebo ich lepšie pripraviť na život. 

Individuačný proces, o ktorom hovorí Jung, mnohí chápu ako zameranosť na seba, egoizmus. No nie je to tak. Smeruje k tomu, že ak zlepším kvalitu svojho života, zlepším kvalitu svojho okolia. Čím som zrelší, tým som zodpovednejší aj na spoločenskej alebo politickej úrovni. Práve vnútorná nezrelosť vyvoláva konflikty a vedie k radikálnym riešeniam. No samozrejme, niekedy zrenie môže znamenať, že sa žena konečne odhodlá opustiť manžela, ktorý ju roky týral. 

Čo potrebujeme nato, aby sme toto obdobie zvládli?

Nebáť sa zmeny. Niekedy si radšej volíme utrpenie ako zmenu. Svoje utrpenie či chronifikovanú bolesť poznáme. Presne vieme, ako príde a čo pomôže, nič nás neprekvapí. Zmena však znamená podstúpiť krok do neznáma. To je biele miesto. Bojíme sa zlyhania. Pýtame sa: Čo tam bude? Čo ak to nedám? Čo ak to bude zlé rozhodnutie? Netušíme, čo prinesie. No práve tam môžeme nájsť to, čo hľadáme. To sú aj pre terapeuta tie najkrajšie momenty.

Vedia vaši klienti opísať to, čo našli?

Včera mi klientka povedala: „Zažívam obrovskú vnútornú slobodu a spokojnosť. Ráno rada vstanem a idem do života.“ Doteraz perfektne zvládala domácnosť, prácu aj starostlivosť o mamu. Fungovala ako stroj, no nezažívala vďaku ani sebarealizáciu. Pociťovala vnútornú zlobu: všetko ju dráždilo, nič jej nesedelo. Rýchlo sa nahnevala aj odvrkla. Postupne našla odvahu zmeniť prácu a opustila zameranie na kariéru. No to je len začiatok. Preusporiadala si mnoho iných oblastí a vzdala sa vecí, o ktoré úporne usilovala. Postúpila vnútornú premenu a guľa, ktorú pred sebou tlačila, zmizla. No boli to dva roky práce v terapii a najmä mimo nej.

Dá sa na životný obrat pripraviť alebo skrátka musí bolieť?

Nemusí. No keď sa držíme svojho vybudovaného sveta, skostnatieme. To sú päťdesiatnici, ktorí zvyknú povedať: „Za mojich čias bolo všetko lepšie a toto sa nikdy nedialo.“ Zostávajú rigidní a uviaznutí. Ak dorazíme na vrchol, ten poskytuje úžasný výhľad. Je na nás, čo uvidíme a ako k tomu pristúpime. Niekto uvidí smrť, zľakne sa a pokúša sa udržať si všetko tak, ako to bolo doteraz. Akoby to bolo dobré navždy. No nebýva to tak. 

Býva smrť témou, ktorú v tomto období riešime?

Je prítomná, no v štyridsiatke ešte o nej uvažujeme skôr v abstraktnej rovine. Vo vyššom veku je to stretnutie jasnejšie. Ale aj tu zažívame, ako vravievala moja stará mama: „Už vykášajú aj v našom chotári.“ A každé stretnutie so smrťou je konfrontácia s vlastným koncom. Nech pred tým zatvárame oči, ako chceme, druhá polovica života k smrti vedie. K čomu inému?

Dalo by sa povedať, že ľudia, ktorí s touto témou pracujú alebo veria v život po smrti, sú na túto konfrontáciu pripravení lepšie?

Je niekto z nás pripravený na smrť? Teoreticky možno. Ale ako sa hovorí, srdce má svoje dôvody, o ktorých rozum nič nevie. Nie je to otázka racia. Smrť nie je prenositeľná skúsenosť. Môžeme okolo toho filozofovať a zrovnávať si to v hlave, ako chceme. No aj keď sme možno videli a rozumovo chápeme, že smrť je vykúpením, nikdy nie je „fajn“. Prežívame smútok a utrpenie. A tak je to aj s našou vlastnou smrteľnosťou. Viera na rozumovej rovine prípravu uľahčuje, no prežiť ju musíme sami. 

Býva súčasťou premýšľania v polovici života aj zmena duchovnej paradigmy?

Áno. Vnímam, že skôr ako by sa ľudia v tomto období od viery odkláňali, ju nachádzajú. Ale nato, aby sme sa mohli vrátiť a zadefinovať si vzťah k Bohu či k cirkvi nanovo, často potrebujeme najskôr odísť. Jedna klientka mi nedávno povedala: „Začala som sa znova modliť.“ A pritom viera nikdy predtým témou v terapii nebola. Dokonca povie: „Už o nič neprosím, len ďakujem.“ Ani v modlitbe si už nič nepýta, na ničom neľpie, len si uvedomuje vďaku za to, čo jej život aj napriek tomu, že vôbec nebol ľahký, priniesol.  

V druhej polovici prichádza vedomie, že prispôsobovanie sa smerom dovnútra je dôležitejšie ako prispôsobovanie sa smerom von. A to je náročnejšie.

Fungovanie dnešnej spoločnosti takémuto zostupu dovnútra veľmi nepraje.

Táto téma sa ohlási bez ohľadu na to, ako funguje spoločnosť. No je pravda, že život v pokluse ani tlak na výkon nám nepomáhajú stíšiť a zamyslieť sa. Dnes nehľadáme odpovede vo vnútri. Na všetko máme certifikát a jednotný postup. Nepracujeme so svojimi skúsenosťami či múdrosťou. A podnety zvonka nás odvádzajú od vnútorných pnutí. Nemám na mysli len závislosti či nakupovanie, ale aj kompulzívne pozeranie televíznych seriálov. To nás úplne odpúta od toho, čo sa vnútri hlási o slovo. 

Ako spoznáme, čo sa v nás hlási o slovo?

Telo, duša aj emócie nám vysielajú signály, že náš hodnotový systém aj život si vyžadujú reorganizáciu. Niečo nám nevyšlo, kazia sa medziľudské či partnerské vzťahy, stala sa nehoda. Môže to byť sen či symbol, ktorý sa nám opakuje. Mnoho vecí nás núti, aby sme sa zamysleli, no vieme to úspešne potlačiť. Ale to, čo je potlačené, tlačí. Takto fungujeme roky, kým nás definitívne nezastaví napríklad spomínaná depresia či psychosomatika. 

Hovorili ste, že väčšina inštitúcií nás pripravuje na prvú polovicu života. Ktoré inštitúcie by nás mali pripraviť na tú druhú?

Nemyslím, že ide najmä o inštitúcie. No chýbajú nám sprievodcovia, ktorí by nám pomohli tieto témy spracovať. Súvisí to tiež s obradmi, ktoré nám pomáhajú prejsť z jednej životnej fázy do druhej. Často sa spájajú s náboženstvom, ako napríklad krst, prvé sväté prijímanie či birmovka. Ale aj maturita, skúšky v zamestnaní či sobáš. Prechodovým rituálom dnes už nevenujeme takú pozornosť a strácajú svoju silu. No tým sa ochudobňujeme o možnosť uvedomiť si, „čo sa dožilo“.

To sú rituály, ktoré patria k prvej polovici života. Ktoré patria k tej druhej?

Oslava štyridsiatky či päťdesiatky. (Smiech.) Aj to môže byť prechodový rituál. No ak ich niekto pojme ako príležitosť zresetovať sa alkoholom, tak zastavenie ani bilancovanie nenastane. Potrebujeme si nájsť vlastné spôsoby alebo aj skupiny, kde sa tomuto vnútornému hlasu môžeme venovať. Pre niekoho to budú duchovné cvičenia, čas osamote a niektorí začnú maľovať. 

Aká je vaša osobná skúsenosť s krízou stredného veku?

Zlaté pravidlo psychoterapie je, že nemôžeme niekoho sprevádzať tam, kam sme sami neprišli. Osobnosť terapeuta je jediný nástroj, s ktorým pracuje. Preto sa oň musí starať a cibriť ho. Aj v mojej vlastnej výcvikovej terapii sme si týmito témami prešli. Po dvadsiatich rokoch práce profesionálneho vojaka som odišla do civilu, čo som si nikdy nevedela predstaviť. Pracovala som v pezinskej nemocnici aj v súkromnej praxi. Neboli to ľahké zmeny. 

Som vďačná svojmu analytikovi, ktorý mi to „neuľahčil“. Keď som vravela, že neviem, čo mám robiť, hovoril mi: „Zuzana, keď neviete, nerobte nič.“ Podržal ma v tom napätí, až kým sa nevyjasnilo, čo ďalej. A potom som zrazu vedela. Je umením dokázať zniesť niesť ten nepokoj, kým sa zdvihne hmla a objaví nová cesta. 

Je dobrým spôsobom, ako toto obdobie prežiť „v zdraví“, najmä sprevádzanie psychoterapeutom? 

Slovo psychoterapia si väčšina ľudí spája s chorobou či nejakou patológiou. No môže byť dobrou voľbou aj pre zdravého človeka, ktorý chce lepšie porozumieť sebe samému, zlepšiť kvalitu svojho života či nájsť sprievodcu v „životných obratoch“. Môže ním byť aj duchovný sprievodca, učiteľ či niekto, kto je pre nás autoritou spájanou so životnou múdrosťou. Pomáha nám kultúra, umenie aj filozofia a mnoho ďalších foriem. Žiadna forma nie je jediná či najlepšia. Každý z nás je jedinečný, preto si musí nájsť svoju jedinečnú cestu, najmä v druhej polovici života.

Foto: Adam Rábara

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.. Ďakujeme.