Uverejnené: 17. február 2022

Rozhovor i imaginácii

Jan Paul - akademický maliar, výtvarný kritik, publicista a prozaik.

Janou Bryjová – analytický psychológ, výcvikový terapeut Českej spoločnosti pre analytickú psychológiu

JP: Paní Bryjová, řadu let vedete soukromou praxi jako psychoterapeutka v Popradu. Absolvovala jste výcvik v jungovské analytické psychoterapii a pracujete jako výcvikový terapeut pro Českou společnost pro analytickou psychoterapii. Vím, že jste vášnivou čtenářkou, obdivovatelkou umění a člověkem s pochopením pro lidská selhávání. Zmínila jste před nedávnem, že imaginaci považujete za jednu z nejpodstatnějších schopností člověka. Tato informace je sice všeobecně známa, ale ve společnosti orientované na výkon a úspěch ne příliš aktuální. Zajímá mě pohled psycholožky, můžete říci, v čem je imaginace důležitá pro život člověka.

 JB: Dalo by sa povedať, že práve imaginácia z nás robí ľudské bytosti homo imaginalis . S touto schopnosťou sa rodíme a v období detstva je imaginatívny pohľad na svet celkom prirodzený.  V imaginácii prekračujeme hranice bezprostredne vnímaného a poddávame sa autonómnym impulzom, ktoré sa transformujú do obraznej podoby. Imaginácia nie je regulovaná vôľou, je to spontánny proces, často nás jej obsahy zaujmú a prekvapia svojou nepredvídateľnosťou. V tom práve tkvie jej tvorivý potenciál. Procesom imaginácie vyvažujeme jednostrannosť racionalistického postoja k svetu, ktorý je zúžený a nepostihuje našu bytostnú komplexnosť. Citujem C.G. Junga. „Rozum nás vedie do úzkych hraníc. Racionalistický obraz sveta je neúplný. Skutočne žijeme zo dňa na deň ďaleko za hranicami svojho vedomia. Bez toho aby sme o tom vedeli, žije s nami i nevedomie. Čím viac prevláda kritický rozum, tým chudobnejší sa stáva život. Avšak čím viac sme schopní uvedomiť si nevedomie, tým viac integrujeme život.“ V hlbinných psychoterapeutických smeroch, ktoré sa zaoberajú nevedomými procesmi sa s imagináciou terapeuticky pracuje.

JP: Zaujala mě formulace poddat se autonomním impulzům, které se transformují do obrazné podoby. To je výstižné. Vizuální realita nám evokuje něco jiného, než je, rozněcuje naši představivost, ono imaginativní vnímání. Samozřejmě, že zůstává stále sama sebou, ale pro nás je i něčím jiným, něčím víc než jen tím, čím je. Banální příklad: Někdo spatří obličej v kupě mraků, druhý ale vidí jenom mraky. Je schopnost imaginace něčím podmíněna, nebo ji v sobě nese každý člověk a jde jen o to, umět ji používat? A druhá otázka, můžete uvést nějaký příklad, jak imaginaci využíváte v terapeutické praxi?

JB: schopnosť imaginácie si môžeme pestovať. Môžeme k realite pristupovať ako k systému nemenných znakov, konvenčne uznaných významov, alebo sa môžeme nechávať oslovovať symbolikou vizuálnej reality. Symboly sú vždy mnohovýznamové, obohacujú náš svet prežívania a zmyslu. Imagináciu si nemôžme zamieňať s denným snením, ktoré vedie k vyhýbaniu sa nárokom reality. Jung pod symbolickým životom rozumie nadviazanie kontaktu s tými časťami osobnosti, s ktorými nemáme kontakt a pokiaľ sú nevedomé, majú vládu nad našim životom. Cieľom analytickej terapie je, aby sa stal človek vedomejší a celistvejší, aby nevedomé časti svojej osobnosti integroval a tým obohatil svoj život. Aktívna imaginácia je metóda, ktorá napomáha nadviazať kontakt s nevedomými obsahmi a má viac podôb. Imaginované obrazy sa môžu pretvárať do vizuálnej podoby výtvarným spracovaním, prehrávaním scén, tancom apod. Jedná sa o nedirektívny a kreatívny proces, ktorého zmyslom nie je estetická hodnota, ale sprístupnenie nevedomého potenciálu človeka. Pred človekom stojí úloha aktualizovať odštiepené, nežité časti svojej osobnosti v reálnom živote. V Jungovom poňatí je to naša etická úloha, pred ktorou stojíme. Je to proces, s ktorým nemôžeme byť nikdy hotoví, pokiaľ žijeme. Jung má pod pojmom individuácia na mysli smerovanie nie k dokonalosti, ale k celistvosti. Teda v tej najvačšej miere v akej je človek schopný aktualizovať svoj potenciál.

JP: To je právě ten rozdíl mezi uměleckou tvorbou a tvorbou za účelem terapie. Imaginace umělce se přetavuje do produktu estetické hodnoty, do podoby díla. Estetická kvalita díla získává společenskou sociální funkci, ale i ekonomickou. Každopádně schopnost imaginace stojí na samém počátku, bez ohledu na to, k jakému cíli slouží. Chápu, že v analytické terapii nemá metoda aktivní imaginace umožňující kontakt s nevědomími obsahy exaktní výstup v podobě „rána se zahojila“, a že zpřístupnění nevědomého potenciálu člověka na cestě k jeho celistvosti se děje nepozorovaně na úrovni prožívání. Nicméně, použila jste slovo metoda, a metoda jako způsob je něco, co už nutně musí obsahovat návod, co se tedy musí stát, aby člověk nevnímal realitu či skutečnost pouze a jen v té profánní podobě, ale aby v ní „spatřil“ něco jiného, co se zjevuje třeba jako Vámi zmiňovaný obraz - symbol? Zajímá mě odpověď na otázku, jak konkrétně může člověk imaginativní vnímání a prožívání trénovat?

JB: Symbolické vnímanie je istou kompenzáciou k racionalistickému pragmatickému životnému postoju. Mali by sme do svojho života zaradiť všetky tie pre moderného človeka „zbytočné a nevýnosné“ aktivity, akými je napríklad čítanie poézie. Dobrá poézia je plná symboliky. Vytráca sa tiež vzťah ľudí k literatúre. Na internete si študenti jedným kliknutím vygooglia rešeršé diel klasikov. Diela svetových velikánov blednú v knižniciach a pritom majú potenciál aby podnecovali imagináciu. Deti už v rannom veku ovládajú digitálne médiá, rodičia im kupujú encyklopédie, deti prijímajú informácie a učia ich cudzie jazyky, ale stále vzácnejšie uvidíme, aby si so svojimi potomkami sadli na zem a stavali spolu dediny, hrady a zámky, aby s deťmi tvorili príbehy. Ničím sa nedá nahradiť atmosféra čarovného príbehu, do ktorého dieťa pri čítaní rozprávky vo svojej imaginácii celkom prirodzene vstupuje. Deti sú stále rovnaké majú rovnaké potreby, len my sme pri tom veľkom zhone na to zabudli.

JP: Jak bychom mohli přispiet k uzdravení moderní duše?

JB: Začnime deťom čítať, hrajme sa s nimi a nečakajme od nich len podanie výkonu, nezaplavujme ich prchavými informáciami , ale podporujme v nich záujem o hodnotnú literatúru, hudbu, voďme ich do múzeí a galérií. Prehodnoťme znovu, či sú to skutočne zbytočnosti, ktoré nás len zdržiavajú na ceste za pokrokom. Ak zanedbávame potreby duše, budeme žiť síce v blahobyte, ale náš život bude šedivý a nezaujímavý. Ale som optimista. Každá jednostrannosť má tendenciu obrátiť sa vo svoj opak. Môžeme počítať s tým, že naši vnukovia budú postupovať v živote rozvážnejšie a budú oceňovať všetko čo je dnes považované za zbytočný archaizmus, ktorý nás brzdí..

JP: To je srozumitelné, ale moje otázka směřovala spíš k dospělému člověku, jak on může imaginativní vnímání trénovat. Rozumím tomu dobře tak, že každý člověk bez výjimky je potenciálně schopen prožívat svět imaginativně? Jak je to v tomto případě s otázkou talentu či nadáním? Existuje něco jako talent na prožívání?

JB: Je nutné odlíšiť fantáziu od imaginácie. Fantázia je vedomým riadený proces a má svoj zámer. Napríklad si môžeme vytvárať fantázie o budúcnosti našich detí, môžeme si predstavovať ako v práci vyriešime problém. Naopak imaginácia je spontánny autonómny proces vôľou nekorigovaný, nemá cielený zámer. Je to špeciálny meditatívny postup koncentrácie na vnútorné obrazy. Patrí k nej moment prekvapenia a údivu. Predstavme si, že napríklad pri prednáške len tak niečo čmárame na papier. Ruka s ceruzkou sa začne mimovoľne pohybovať a my sa tomu pohybu poddáme a netušíme kam nás to povedie. Zrazu z tej spontánnej čmáranice vystúpi nejaký obraz, ktorý nás zaujme. Môžeme papier hodiť do koša, alebo môžeme v obrázku objaviť nejaký symbolický význam, ktorému budeme venovať pozornosť. Imaginácia nám umožnila, aby obraz získal tvar. Môžeme si napríklad položiť otázku, čo tento symbol vyjadruje, ako súvisí s mojou aktuálnou životnou situáciou a tak rozvíjať ďalej dialóg. To podstatné, čo odlišuje imagináciu od fantázie je absencia vedomého zámeru a poddanie sa nevedomým impulzom. Obsahy  maginácie podobne ako snové obrazy v spánku sú výrazom nevedomia a získavame k nemu prístup až v momente kedy dostanú obraznú podobu.

JP: Takže nevědomí lze vizualizovat. Lidé podobnou zkušenost s imaginací znají, obvykle ji pojmenují jako náhodu, ale člověk ji může považovat také za inspiraci. Umělec používá imaginaci jako inspiraci často, to znamená, že prvotní nevědomí akt promění ve vědomě řízený proces. V tomto případě podřizuje imaginaci záměru, avšak za předpokladu, že se nechává imaginací vést, respektive vytváří jen to, co mu zvolená forma umožní a jaké asociace nabídne umělcově představivosti. Každý je vždy limitován možnostmi. Neodpověděla jste mi ale na otázku, jak je to v případě imaginace s talentem či nadáním, má schopnost imaginativního vnímání skutečně každý člověk? Například třeba násilník?

JB: Tuto schopnosť má každý človek. Pokiaľ dosiahol istého veku a nemá výraznejšie narušené psychické funkcie, respektive netrpí patológiou v zmysle kognitívneho defektu, alebo vzťahového deficitu aký nájdeme u autistov, alebo ťažko traumatizovaných ľudí, tak je schopnosť imaginácie prístupná každému. Symbolické prežívanie sa vyvíja vekom. Dieťa, ktoré okolo troch rokov začína chápať symboliku hry, urobilo vývojový skok. Odpoveď na Vašu otázku ako je to s talentom, či nadaním by sme našli v Jungovej typológii osobnostných typov. Najbližšie k imaginatívnemu prežívaniu má človek, ktorého dominantnou psychickou funkciou je intuícia, ktorú používa k orientácii vo svete Pokiaľ by sme sa na tento problém pozreli z hľadiska neurovedy tak by sme mohli uvažovať u kreatívnych ľudí o dominancii pravej mozgovej hemisféry, ktorá pracuje celostne intuitívne, synteticky, obrazne. Moderné výzkumy potvrdzujú, že skôr ako o genetické dispozície sa jedná o zaužívané spôsoby neurónovej komunikácie medzi hlavnými mozgovými centrálami. Odpoveďou na Vašu otázku, či je schopný imaginatívneho vnímania aj násilník by mohol byť životný príbeh majstra Caravaggia. Jeho pohnutý osud, spojený s výtržnosťami a násilnosťami, by ho iste v dnešnej dobe ľahko posunul do kategórie porúch osobností a pritom sa nedá pochybovať o jeho schopnosti imaginácie. .

JP: To rozhodně ne, navíc když víme, že předběhl svoji dobu. Je zvláštní si uvědomit, že rváč Caravaggio namaloval třeba Madonu z Loreta, obraz plný něhy, pokory a odevzdání. Na druhou stranu Adolf Hitler měl vlastně také výtvarné nadání, a víme, co způsobil. Zdá se, že mezi intuitivním a imaginativním vnímáním je přímá úměra, že jedno i druhé je v nějakém vzájemně propojeném vztahu. Co se týče tvořivosti, či kreativity, tak zcela určitě. Schopnost imaginace není vlastně nic jiného, než využití intuitivních sil v mysli člověka. Intuice je proces, v němž člověk z nevědomí pomocí imaginace informuje vědomou sféru o tom, že něco bude tak, jak se stane. Intuitivní spolupráce vědomí s nevědomím pomocí imaginace je vlastně vždy trochu vpředu před tvůrčím činem, anebo před rozhodnutím k čemukoliv. Vědec to může nazvat vnuknutím, ale nejen on. Mám pocit, a do jisté míry i zkušenost, že imaginativní vnímání v pohledu na svět ztrácíme, co si o tom myslíte, kde se stala chyba?

JB: Myslím, že sme sa odklonili od našej prirodzenosti. Naši predkovia sa opierali o obrazné vnímanie. Obrazné vnímanie je spojené s emotivitou. Skúste si napríklad vybaviť nejaký silný zážitok z detstva. Mne sa vybavuje vôňa jabloní. Mali sme veľkú záhradu ovocných stromov a našou obľúbenou zábavou bolo sedávať na vetviach celé hodiny a vymýšľať rôzne hry. Vybavia sa mi detaily puklín na kôre stromov, ktoré poslúžili ako telefóny. I ten najvýstižnejší verbálny popis je krátky na to, aby zachytil plnosť zážitku, ktorý prináša obraz. Obraz oslovuje všetky zmysly. Dôvod prečo imaginatívne vnímanie strácame je v tom, že sme položili veľký dôraz na racio. Môžeme si predstaviť ako v dobe Tolstého alebo Čechova ľudia cestovali nekonečné hodiny rozľahlou stepou vo vlaku, rozprávali si príbehy a popíjali čaj. Mali prirodzený prístup k imaginácii. Menšia vyspelosť techniky ponúkala príležitosť posedieť si a zdielať svoj život v príbehu so spolucestujícimi. Dnes by sme to považovali za stratu času. Kronos nám vládne, povedané obrazne, ale ľudí to nerobí šťastnejšími. Môžu sa síce v priebehu niekoľkých minúť dopraviť na opačný koniec sveta, ale napriek tomu sú osamelí. Iste, patríme k vyspelej civilizácii a vystupujeme po špirále pokroku stále vyššie a vyššie. Náš návrat do minulosti už nie je možný, ale mali by sme mať na pamati, že jednostrannosť racia nás neurobí šťastnejšími. Nemusíme odchádzať meditovať do púšte ani sa utiahnuť do izolácie kláštorov, ale to, čo môžeme každý z nás urobiť, je zaviesť do každodenného života malú zmenu. Zastaviť sa uvedomiť si, aký je život krehký a vzácny a že sme tu len dočasne a táto pozícia nám jasnejšie ukáže čo má v našom živote cenu.

JP: Změna by možná mohla probíhat i v tom, jak si člověk odpovídá na otázky. Obvykle si vyjmenuje celý seznam katastrof, když nebude mít to, co chce, místo toho aby si odpověděl na otázku, co se stane, když to mít nebude. Až na výjimky logicky dojde k tomu, že se nestane vůbec nic. Každopádně schopnost imaginace mu zůstane až do smrti, alespoň nějaká jistota (úsměv). Paní Bryjová, děkuji Vám za rozhovor.

Uverejnené: 08. november 2021

Na snímke Toni Wolffová a Carl Gustav Jung. Zdroj: Facebook- Carl Jung

Uverejnené: 08. november 2021

O životnom obrate, ktorým si prechádzame v pomyselnej polovici života, sme hovorili so psychoterapeutkou Zuzanou Horňákovou. 

„U niekoho to príde po tridsaťpäťke a u iných v päťdesiatke. Telo, duša aj emócie nám vysielajú signály, že náš hodnotový systém aj život si vyžadujú reorganizáciu. Niečo nám nevyšlo, kazia sa vzťahy, stala sa nehoda. Mnoho vecí nás núti, aby sme sa zamysleli, no vieme to úspešne potlačiť. Takto fungujeme roky, kým nás definitívne nezastaví napríklad depresia či psychosomatika,“ hovorí psychoterapeutka Zuzana Horňáková.

Takmer dvadsať rokov pôsobila v ozbrojených zložkách. Dnes vedie súkromnú psychoterapeutickú prax a prednáša analytickú psychológiu C. G. Junga na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Zuzana Horňáková v rozhovore vysvetľuje, prečo Jung toto obdobie nazýval životný obrat, čo neznamená, že doteraz sme žili zle či nekvalitne. V druhej polovici života vraj prichádza vedomie, že prispôsobovanie sa smerom dovnútra je dôležitejšie ako prispôsobovanie sa smerom von. Hovorí, že niekedy si radšej volíme utrpenie ako zmenu aj že tá nemusí znamenať rez hodný románu. A približuje, prečo sa neriešený vnútorný konflikt môže prejaviť chronickou bolesťou.

Vyhľadávajú vás klienti, ktorí si prechádzajú krízou stredného veku?

Áno, ale neprídu s tým, že by povedali: „Mám krízu stredného veku.“ Až keď postupne odbalíme problémy, pre ktoré prišli, tak zistíme, že súvisia práve s prežívaním polovice života. Niečo dožili a hľadajú nový spôsob fungovania. Najčastejšie prichádzajú tí, ktorí zažili veľký úspech. Žili v nastavení, že keď budem snaživý a výkonný, postúpim vyššie na osobnom, materiálnom aj spoločenskom rebríčku. No po štyridsiatke prídu na vrchol a pýtajú sa, čo ďalej. 

Pre aké ťažkosti prídu?

Znakom je väčšinou životná nepohoda. Povedia, že sa im prestalo dariť alebo že nevládzu. Niekedy prídu s depresívnym naladením. Cítia, že v živote potrebujú niečo iné a inak. Hľadajú to a potrebujú sa v tom zorientovať. Veci, ktoré ich napĺňali, im prestávajú prinášať radosť a zmysel. Najnáročnejšie je, keď prídu so psychosomatickými ťažkosťami.

Vyhľadávajú vás klienti, ktorých bolí telo?

Áno. Bolí ich chrbát, majú kožné prejavy, žalúdočné ťažkosti, časté zápaly močových ciest alebo majú pocit, že im hrozí infarkt. Prídu od lekára, ktorý všetko povyšetroval a presvietil, no žiaden medicínsky problém sa nenašiel. Keď im odporučí, že majú vyhľadať psychológa, myslia si, že ich považuje za simulantov. No bolesti, ktoré majú, si nevymýšľajú. Prežívajú skutočné utrpenie. To je však spôsobené konfliktom na psychickej úrovni. A ten sa prejavoval už skôr. 

Opisuje psychológia krízu stredného veku ako fenomén, ktorým si prejde každý človek?

Áno, C. G. Jung ho nazýval životný obrat. V prvej polovici života stúpame na pomyselnú horu a expandujeme. Teda študujeme, budujeme kariéru a zakladáme si rodinu. Všetky školy, inštitúcie či kurzy podnikania, koučingu alebo komunikácie nás dôkladne pripravujú najmä na tú prvú polovicu. Vedú nás k tomu, že si môžeme vybudovať úspešný život. No prídeme na vrchol hory a nevieme, čo ďalej. Pýtame sa: Čo je správne? Ako by sme mali ďalej žiť? Na to žiadne školy ani návody nemáme. A málokto sa tomu venuje. 

Ak je to prirodzená súčasť života, prečo hovoríme o kríze?

Jung tomuto obdobiu venoval veľkú pozornosť. Hovoril, že „časté neurotické poruchy dospelého veku majú všetky spoločné jedno: chcú preniesť psychológiu mladosti cez prah švábskeho veku“. Teda akoby sme sa nechceli vyzuť z detských topánok. To však nefunguje. Tak ako sme v prvej polovici expandovali von, výzva druhej polovice života je expandovať smerom dovnútra. 

Čo znamená expandovať dovnútra?

Prijať to, že prispôsobiť sa vnútorným podmienkam a požiadavkám je dôležitejšie, než prispôsobiť sa tým vonkajším. Druhá polovica nie je o dosahovaní výkonu. Prichádza téma vzdávania sa predstáv. A to nie je jednoduché. Radi by sme na vrchole zotrvali, no jedného dňa budeme postupne musieť začať zostupovať. Je len na nás, či pôjdeme po vrstevniciach, rýchlym spádom alebo ešte chvíľu po hrebeni. Kým prvá polovica života je viac o kvantite, druhá je viac o kvalite. 

Čoho sa v druhej polovici potrebujeme vzdať?

Záleží to na tom, čo sme si v živote predstavovali či predsavzali a možno nestihli. Prichádzame na to, čo všetko už nestihneme, na čo nemáme sily či podmienky. Je to povzdych klienta: „Ja už tým riaditeľom asi nebudem.“ Alebo keď športovec začne pociťovať, že dvadsiatnikom a tridsiatnikom už nestačí. Tu príde na rad otázka: Prečo behám? Preto, aby som druhých ohuroval výsledkami, alebo preto, aby som sa cítil dobre?

V akom veku sa môžu tieto otázky začať objavovať?

Najčastejšie okolo štyridsiatky, čo je pomyselná polovica nášho života. U niekoho to príde po tridsaťpäťke a u iných v päťdesiatke. Okolnosti môžu túto polovicu posunúť. Dnes mávajú štyridsaťročné mamičky ešte len školopovinné deti. Kým len o jednu generáciu skôr moje spolužiačky už v štyridsiatke zažívali takzvané prázdne hniezdo alebo sa stali starými mamami. A odchod detí, aj keby len na vysokú školu, je kľúčová téma tohto obdobia. 

Čo si pod prázdnym hniezdom máme predstaviť?

Súvisí to napríklad s tým, že sa po rokoch opäť stretnú partneri, medzi ktorými boli vždy deti. A zrazu zistia, že sa ani nepoznajú. Predstavovali si, aký je ich manžel či manželka, a partner má zrazu iné hodnoty či potreby. Zdá sa, akoby to, čo ich dovtedy spájalo, niekam uniklo. Narážajú na seba a divia sa, čo to je. Tu znovu prichádza otázka: Ideme na našom vzťahu pracovať? Alebo pôjdeme každý svojou cestou a budeme na druhého ukazovať prstom: „Ty si sa zmenil!“? Ale ako hovorí porekadlo, keď na niekoho ukazujeme prstom, zvyšné tri ukazujú na nás. 

Existujú rozdiely v prežívaní tohto obdobia medzi mužmi a ženami?

Povedala by som, že témy sú podobné, len nálepky sú iné. Každý si vyberáme rôzne hračky, keď sa chceme potešiť. To platí aj v dospelosti. Skôr ako rozdiely medzi pohlaviami vnímam, že k otázke, ako žiť inak, sa musí postaviť každý sám. Muž si možno naozaj kúpi ono žlté ferrari a nájde si mladú priateľku. Žena možno začne cvičiť alebo si dá vylepšiť postavu či tvár. Obom sa môže zdať, že to na chvíľu prinesie úľavu, no výzva postaviť sa k životu novým spôsobom sa bude vracať. 

Radi by sme na vrchole zotrvali, no jedného dňa budeme postupne musieť začať zostupovať.

Takže používame isté obranné mechanizmy, aby sme sa týmto výzvam vyhli?

Áno. Jungiánska psychológia napríklad rozoznáva termíny puer aeternus a puella aeterna – večný chlapec či večné dievča. Teda keď sa snažíme uchovať si večnú mladosť. A to nielen čo sa týka vizáže, ale aj v správaní či postojoch. Odmietame rešpektovať to, čo je vhodné, no v konečnom dôsledku to vypáli smiešne. Ako sedemdesiatnik, ktorý sa oblieka a žije ako tridsiatnik. Alebo úplné klišé, keď matky chcú byť mladšími sestrami svojich dcér. 

To všetko sú len krátkodobé náhrady, ktoré nevydržia. Keď sa jedného dňa obrátime do svojho vnútra, zistíme, že toto nám uspokojenie neprináša. Čím kompulzívnejšie, tým je jasnejšie, že tadiaľto cesta nevedie. 

Existujú zdravé aj nezdravé spôsoby, ako sa tomuto životnému obratu postaviť?

Len ťažko povedať, čo je nezdravé. Ale nepoctivé je, keď to chceme niečím prekryť. Alebo keď neistotu nahradíme fanatizmom. Keď si extrémom kompenzujeme neochotu hľadať. Zdravé je načúvanie. Nájsť odvahu konfrontovať sa so svojimi strachmi. Alebo ísť do terapie. No miesto, kde nájdeme ukotvenie a zmysel, bude pre každého vyzerať inak.

Mnohí sa úprimne snažia hľadať vo svojom vnútri aj prvú polovicu života. Príde kríza aj tak?

Životný obrat neznamená, že doteraz sme žili zle či nekvalitne. Ale v druhej polovici prichádza vedomie, že prispôsobovanie sa smerom dovnútra je dôležitejšie ako prispôsobovanie sa smerom von. A to je náročnejšie. Za to vám nikto nezatlieska, získate „len“ vnútorné uspokojenie. Akýsi pocit ukotvenia a vedomie, že toto som ja. 

Ako vyzerá, keď sa prispôsobujeme smerom dovnútra?

Zaujíma vás, čo dôležité sa udialo tento týždeň?

Aktivujte si odber newslettra 7 dní v kocke od Daga Daniša a získajte komentovaný prehľad tých najdôležitejších udalostí raz týždenne.

Prihlásiť sa na odber

Súhlasím so spracovaním osobných údajov

Napríklad pocítime túžbu fungovať menej štruktúrovane a voľnejšie. No kariéra nás núti každé ráno vstať, utekať do práce a podávať výkon. Nemôžeme si dovoliť voľný víkend, ktorý potrebujeme. Vieme, že keď budeme pokračovať, príde úspech či peňažné odmeny. No my pociťujeme isté vnútorné požiadavky: „Už stačilo, už to takto nechcem.“ Máme chuť ísť robiť to, po čom sme vždy túžili.

Je to, ako keď si úspešný architekt povie, že sa už nechce doťahovať s klientmi, ktorí desať ráz menia veľkosť okien. A pocíti volanie zanechať architektúru. Možno mu ponúknu skvelý nový projekt, no v ňom sa ozýva: Robil som to celý život a dobre, možno by sme vyhrali prestížnu cenu, ale ide to mimo mňa. Vie, že potrebuje sýtiť iné vnútorné potreby, ktoré sa hlásia o slovo. Počuje tento hlas a dáva mu priestor. 

V prvej polovici života tvoríme záväzky. Pripútame sa k partnerovi a deťom či k miestu. Ako pracovať s túžbou po zmene?

Pod zmenou si často predstavujeme, že musí byť radikálna. Rez, ktorý bude témou na román. Ale to, že potrebujeme žiť inak, neznamená, že odídeme a spálime všetky mosty. Zmena môže znamenať premenu vo vzťahu k partnerovi alebo aj k deťom. Túžbu vytvárať si s nimi hlbší vzťah alebo ich lepšie pripraviť na život. 

Individuačný proces, o ktorom hovorí Jung, mnohí chápu ako zameranosť na seba, egoizmus. No nie je to tak. Smeruje k tomu, že ak zlepším kvalitu svojho života, zlepším kvalitu svojho okolia. Čím som zrelší, tým som zodpovednejší aj na spoločenskej alebo politickej úrovni. Práve vnútorná nezrelosť vyvoláva konflikty a vedie k radikálnym riešeniam. No samozrejme, niekedy zrenie môže znamenať, že sa žena konečne odhodlá opustiť manžela, ktorý ju roky týral. 

Čo potrebujeme nato, aby sme toto obdobie zvládli?

Nebáť sa zmeny. Niekedy si radšej volíme utrpenie ako zmenu. Svoje utrpenie či chronifikovanú bolesť poznáme. Presne vieme, ako príde a čo pomôže, nič nás neprekvapí. Zmena však znamená podstúpiť krok do neznáma. To je biele miesto. Bojíme sa zlyhania. Pýtame sa: Čo tam bude? Čo ak to nedám? Čo ak to bude zlé rozhodnutie? Netušíme, čo prinesie. No práve tam môžeme nájsť to, čo hľadáme. To sú aj pre terapeuta tie najkrajšie momenty.

Vedia vaši klienti opísať to, čo našli?

Včera mi klientka povedala: „Zažívam obrovskú vnútornú slobodu a spokojnosť. Ráno rada vstanem a idem do života.“ Doteraz perfektne zvládala domácnosť, prácu aj starostlivosť o mamu. Fungovala ako stroj, no nezažívala vďaku ani sebarealizáciu. Pociťovala vnútornú zlobu: všetko ju dráždilo, nič jej nesedelo. Rýchlo sa nahnevala aj odvrkla. Postupne našla odvahu zmeniť prácu a opustila zameranie na kariéru. No to je len začiatok. Preusporiadala si mnoho iných oblastí a vzdala sa vecí, o ktoré úporne usilovala. Postúpila vnútornú premenu a guľa, ktorú pred sebou tlačila, zmizla. No boli to dva roky práce v terapii a najmä mimo nej.

Dá sa na životný obrat pripraviť alebo skrátka musí bolieť?

Nemusí. No keď sa držíme svojho vybudovaného sveta, skostnatieme. To sú päťdesiatnici, ktorí zvyknú povedať: „Za mojich čias bolo všetko lepšie a toto sa nikdy nedialo.“ Zostávajú rigidní a uviaznutí. Ak dorazíme na vrchol, ten poskytuje úžasný výhľad. Je na nás, čo uvidíme a ako k tomu pristúpime. Niekto uvidí smrť, zľakne sa a pokúša sa udržať si všetko tak, ako to bolo doteraz. Akoby to bolo dobré navždy. No nebýva to tak. 

Býva smrť témou, ktorú v tomto období riešime?

Je prítomná, no v štyridsiatke ešte o nej uvažujeme skôr v abstraktnej rovine. Vo vyššom veku je to stretnutie jasnejšie. Ale aj tu zažívame, ako vravievala moja stará mama: „Už vykášajú aj v našom chotári.“ A každé stretnutie so smrťou je konfrontácia s vlastným koncom. Nech pred tým zatvárame oči, ako chceme, druhá polovica života k smrti vedie. K čomu inému?

Dalo by sa povedať, že ľudia, ktorí s touto témou pracujú alebo veria v život po smrti, sú na túto konfrontáciu pripravení lepšie?

Je niekto z nás pripravený na smrť? Teoreticky možno. Ale ako sa hovorí, srdce má svoje dôvody, o ktorých rozum nič nevie. Nie je to otázka racia. Smrť nie je prenositeľná skúsenosť. Môžeme okolo toho filozofovať a zrovnávať si to v hlave, ako chceme. No aj keď sme možno videli a rozumovo chápeme, že smrť je vykúpením, nikdy nie je „fajn“. Prežívame smútok a utrpenie. A tak je to aj s našou vlastnou smrteľnosťou. Viera na rozumovej rovine prípravu uľahčuje, no prežiť ju musíme sami. 

Býva súčasťou premýšľania v polovici života aj zmena duchovnej paradigmy?

Áno. Vnímam, že skôr ako by sa ľudia v tomto období od viery odkláňali, ju nachádzajú. Ale nato, aby sme sa mohli vrátiť a zadefinovať si vzťah k Bohu či k cirkvi nanovo, často potrebujeme najskôr odísť. Jedna klientka mi nedávno povedala: „Začala som sa znova modliť.“ A pritom viera nikdy predtým témou v terapii nebola. Dokonca povie: „Už o nič neprosím, len ďakujem.“ Ani v modlitbe si už nič nepýta, na ničom neľpie, len si uvedomuje vďaku za to, čo jej život aj napriek tomu, že vôbec nebol ľahký, priniesol.  

V druhej polovici prichádza vedomie, že prispôsobovanie sa smerom dovnútra je dôležitejšie ako prispôsobovanie sa smerom von. A to je náročnejšie.

Fungovanie dnešnej spoločnosti takémuto zostupu dovnútra veľmi nepraje.

Táto téma sa ohlási bez ohľadu na to, ako funguje spoločnosť. No je pravda, že život v pokluse ani tlak na výkon nám nepomáhajú stíšiť a zamyslieť sa. Dnes nehľadáme odpovede vo vnútri. Na všetko máme certifikát a jednotný postup. Nepracujeme so svojimi skúsenosťami či múdrosťou. A podnety zvonka nás odvádzajú od vnútorných pnutí. Nemám na mysli len závislosti či nakupovanie, ale aj kompulzívne pozeranie televíznych seriálov. To nás úplne odpúta od toho, čo sa vnútri hlási o slovo. 

Ako spoznáme, čo sa v nás hlási o slovo?

Telo, duša aj emócie nám vysielajú signály, že náš hodnotový systém aj život si vyžadujú reorganizáciu. Niečo nám nevyšlo, kazia sa medziľudské či partnerské vzťahy, stala sa nehoda. Môže to byť sen či symbol, ktorý sa nám opakuje. Mnoho vecí nás núti, aby sme sa zamysleli, no vieme to úspešne potlačiť. Ale to, čo je potlačené, tlačí. Takto fungujeme roky, kým nás definitívne nezastaví napríklad spomínaná depresia či psychosomatika. 

Hovorili ste, že väčšina inštitúcií nás pripravuje na prvú polovicu života. Ktoré inštitúcie by nás mali pripraviť na tú druhú?

Nemyslím, že ide najmä o inštitúcie. No chýbajú nám sprievodcovia, ktorí by nám pomohli tieto témy spracovať. Súvisí to tiež s obradmi, ktoré nám pomáhajú prejsť z jednej životnej fázy do druhej. Často sa spájajú s náboženstvom, ako napríklad krst, prvé sväté prijímanie či birmovka. Ale aj maturita, skúšky v zamestnaní či sobáš. Prechodovým rituálom dnes už nevenujeme takú pozornosť a strácajú svoju silu. No tým sa ochudobňujeme o možnosť uvedomiť si, „čo sa dožilo“.

To sú rituály, ktoré patria k prvej polovici života. Ktoré patria k tej druhej?

Oslava štyridsiatky či päťdesiatky. (Smiech.) Aj to môže byť prechodový rituál. No ak ich niekto pojme ako príležitosť zresetovať sa alkoholom, tak zastavenie ani bilancovanie nenastane. Potrebujeme si nájsť vlastné spôsoby alebo aj skupiny, kde sa tomuto vnútornému hlasu môžeme venovať. Pre niekoho to budú duchovné cvičenia, čas osamote a niektorí začnú maľovať. 

Aká je vaša osobná skúsenosť s krízou stredného veku?

Zlaté pravidlo psychoterapie je, že nemôžeme niekoho sprevádzať tam, kam sme sami neprišli. Osobnosť terapeuta je jediný nástroj, s ktorým pracuje. Preto sa oň musí starať a cibriť ho. Aj v mojej vlastnej výcvikovej terapii sme si týmito témami prešli. Po dvadsiatich rokoch práce profesionálneho vojaka som odišla do civilu, čo som si nikdy nevedela predstaviť. Pracovala som v pezinskej nemocnici aj v súkromnej praxi. Neboli to ľahké zmeny. 

Som vďačná svojmu analytikovi, ktorý mi to „neuľahčil“. Keď som vravela, že neviem, čo mám robiť, hovoril mi: „Zuzana, keď neviete, nerobte nič.“ Podržal ma v tom napätí, až kým sa nevyjasnilo, čo ďalej. A potom som zrazu vedela. Je umením dokázať zniesť niesť ten nepokoj, kým sa zdvihne hmla a objaví nová cesta. 

Je dobrým spôsobom, ako toto obdobie prežiť „v zdraví“, najmä sprevádzanie psychoterapeutom? 

Slovo psychoterapia si väčšina ľudí spája s chorobou či nejakou patológiou. No môže byť dobrou voľbou aj pre zdravého človeka, ktorý chce lepšie porozumieť sebe samému, zlepšiť kvalitu svojho života či nájsť sprievodcu v „životných obratoch“. Môže ním byť aj duchovný sprievodca, učiteľ či niekto, kto je pre nás autoritou spájanou so životnou múdrosťou. Pomáha nám kultúra, umenie aj filozofia a mnoho ďalších foriem. Žiadna forma nie je jediná či najlepšia. Každý z nás je jedinečný, preto si musí nájsť svoju jedinečnú cestu, najmä v druhej polovici života.

Foto: Adam Rábara

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.. Ďakujeme.

Uverejnené: 07. október 2021

Čítať ďalej: Výcvik v analyticky orientovanej psychoterapii - otvára sa nový běh 2022

Uverejnené: 07. október 2021

Uverejnené: 11. marec 2021

Od 1.5.2021 bude pracovať v našej ambulancii klinická psychologička a psychoaanalyticky orientovaná psychoterapeutka Mgr. Denisa Lišková. 

Môžete sa objednávať na t.č. 0948 151 689

Uverejnené: 02. september 2020

Pripravujeme cyklus prednášok z vývinovej psychológie  - psychodynamicky orientovanej-  pre psychológov.

 Bližšie informácie nájdete na našom webe.

Uverejnené: 02. september 2020

Pripravujeme cyklus prednášok pre rodičov tématicky orientované na vývinové úlohy dieťaťa v jednotlivých vekových medzníkoch z pohľadu hlbinnej psychológie. 

Bližšie informácie budú zverejnené na našom webe.