Rozhovor i imaginácii

Jan Paul - akademický maliar, výtvarný kritik, publicista a prozaik.

Janou Bryjová – analytický psychológ, výcvikový terapeut Českej spoločnosti pre analytickú psychológiu

JP: Paní Bryjová, řadu let vedete soukromou praxi jako psychoterapeutka v Popradu. Absolvovala jste výcvik v jungovské analytické psychoterapii a pracujete jako výcvikový terapeut pro Českou společnost pro analytickou psychoterapii. Vím, že jste vášnivou čtenářkou, obdivovatelkou umění a člověkem s pochopením pro lidská selhávání. Zmínila jste před nedávnem, že imaginaci považujete za jednu z nejpodstatnějších schopností člověka. Tato informace je sice všeobecně známa, ale ve společnosti orientované na výkon a úspěch ne příliš aktuální. Zajímá mě pohled psycholožky, můžete říci, v čem je imaginace důležitá pro život člověka.

 JB: Dalo by sa povedať, že práve imaginácia z nás robí ľudské bytosti homo imaginalis . S touto schopnosťou sa rodíme a v období detstva je imaginatívny pohľad na svet celkom prirodzený.  V imaginácii prekračujeme hranice bezprostredne vnímaného a poddávame sa autonómnym impulzom, ktoré sa transformujú do obraznej podoby. Imaginácia nie je regulovaná vôľou, je to spontánny proces, často nás jej obsahy zaujmú a prekvapia svojou nepredvídateľnosťou. V tom práve tkvie jej tvorivý potenciál. Procesom imaginácie vyvažujeme jednostrannosť racionalistického postoja k svetu, ktorý je zúžený a nepostihuje našu bytostnú komplexnosť. Citujem C.G. Junga. „Rozum nás vedie do úzkych hraníc. Racionalistický obraz sveta je neúplný. Skutočne žijeme zo dňa na deň ďaleko za hranicami svojho vedomia. Bez toho aby sme o tom vedeli, žije s nami i nevedomie. Čím viac prevláda kritický rozum, tým chudobnejší sa stáva život. Avšak čím viac sme schopní uvedomiť si nevedomie, tým viac integrujeme život.“ V hlbinných psychoterapeutických smeroch, ktoré sa zaoberajú nevedomými procesmi sa s imagináciou terapeuticky pracuje.

JP: Zaujala mě formulace poddat se autonomním impulzům, které se transformují do obrazné podoby. To je výstižné. Vizuální realita nám evokuje něco jiného, než je, rozněcuje naši představivost, ono imaginativní vnímání. Samozřejmě, že zůstává stále sama sebou, ale pro nás je i něčím jiným, něčím víc než jen tím, čím je. Banální příklad: Někdo spatří obličej v kupě mraků, druhý ale vidí jenom mraky. Je schopnost imaginace něčím podmíněna, nebo ji v sobě nese každý člověk a jde jen o to, umět ji používat? A druhá otázka, můžete uvést nějaký příklad, jak imaginaci využíváte v terapeutické praxi?

JB: schopnosť imaginácie si môžeme pestovať. Môžeme k realite pristupovať ako k systému nemenných znakov, konvenčne uznaných významov, alebo sa môžeme nechávať oslovovať symbolikou vizuálnej reality. Symboly sú vždy mnohovýznamové, obohacujú náš svet prežívania a zmyslu. Imagináciu si nemôžme zamieňať s denným snením, ktoré vedie k vyhýbaniu sa nárokom reality. Jung pod symbolickým životom rozumie nadviazanie kontaktu s tými časťami osobnosti, s ktorými nemáme kontakt a pokiaľ sú nevedomé, majú vládu nad našim životom. Cieľom analytickej terapie je, aby sa stal človek vedomejší a celistvejší, aby nevedomé časti svojej osobnosti integroval a tým obohatil svoj život. Aktívna imaginácia je metóda, ktorá napomáha nadviazať kontakt s nevedomými obsahmi a má viac podôb. Imaginované obrazy sa môžu pretvárať do vizuálnej podoby výtvarným spracovaním, prehrávaním scén, tancom apod. Jedná sa o nedirektívny a kreatívny proces, ktorého zmyslom nie je estetická hodnota, ale sprístupnenie nevedomého potenciálu človeka. Pred človekom stojí úloha aktualizovať odštiepené, nežité časti svojej osobnosti v reálnom živote. V Jungovom poňatí je to naša etická úloha, pred ktorou stojíme. Je to proces, s ktorým nemôžeme byť nikdy hotoví, pokiaľ žijeme. Jung má pod pojmom individuácia na mysli smerovanie nie k dokonalosti, ale k celistvosti. Teda v tej najvačšej miere v akej je človek schopný aktualizovať svoj potenciál.

JP: To je právě ten rozdíl mezi uměleckou tvorbou a tvorbou za účelem terapie. Imaginace umělce se přetavuje do produktu estetické hodnoty, do podoby díla. Estetická kvalita díla získává společenskou sociální funkci, ale i ekonomickou. Každopádně schopnost imaginace stojí na samém počátku, bez ohledu na to, k jakému cíli slouží. Chápu, že v analytické terapii nemá metoda aktivní imaginace umožňující kontakt s nevědomími obsahy exaktní výstup v podobě „rána se zahojila“, a že zpřístupnění nevědomého potenciálu člověka na cestě k jeho celistvosti se děje nepozorovaně na úrovni prožívání. Nicméně, použila jste slovo metoda, a metoda jako způsob je něco, co už nutně musí obsahovat návod, co se tedy musí stát, aby člověk nevnímal realitu či skutečnost pouze a jen v té profánní podobě, ale aby v ní „spatřil“ něco jiného, co se zjevuje třeba jako Vámi zmiňovaný obraz - symbol? Zajímá mě odpověď na otázku, jak konkrétně může člověk imaginativní vnímání a prožívání trénovat?

JB: Symbolické vnímanie je istou kompenzáciou k racionalistickému pragmatickému životnému postoju. Mali by sme do svojho života zaradiť všetky tie pre moderného človeka „zbytočné a nevýnosné“ aktivity, akými je napríklad čítanie poézie. Dobrá poézia je plná symboliky. Vytráca sa tiež vzťah ľudí k literatúre. Na internete si študenti jedným kliknutím vygooglia rešeršé diel klasikov. Diela svetových velikánov blednú v knižniciach a pritom majú potenciál aby podnecovali imagináciu. Deti už v rannom veku ovládajú digitálne médiá, rodičia im kupujú encyklopédie, deti prijímajú informácie a učia ich cudzie jazyky, ale stále vzácnejšie uvidíme, aby si so svojimi potomkami sadli na zem a stavali spolu dediny, hrady a zámky, aby s deťmi tvorili príbehy. Ničím sa nedá nahradiť atmosféra čarovného príbehu, do ktorého dieťa pri čítaní rozprávky vo svojej imaginácii celkom prirodzene vstupuje. Deti sú stále rovnaké majú rovnaké potreby, len my sme pri tom veľkom zhone na to zabudli.

JP: Jak bychom mohli přispiet k uzdravení moderní duše?

JB: Začnime deťom čítať, hrajme sa s nimi a nečakajme od nich len podanie výkonu, nezaplavujme ich prchavými informáciami , ale podporujme v nich záujem o hodnotnú literatúru, hudbu, voďme ich do múzeí a galérií. Prehodnoťme znovu, či sú to skutočne zbytočnosti, ktoré nás len zdržiavajú na ceste za pokrokom. Ak zanedbávame potreby duše, budeme žiť síce v blahobyte, ale náš život bude šedivý a nezaujímavý. Ale som optimista. Každá jednostrannosť má tendenciu obrátiť sa vo svoj opak. Môžeme počítať s tým, že naši vnukovia budú postupovať v živote rozvážnejšie a budú oceňovať všetko čo je dnes považované za zbytočný archaizmus, ktorý nás brzdí..

JP: To je srozumitelné, ale moje otázka směřovala spíš k dospělému člověku, jak on může imaginativní vnímání trénovat. Rozumím tomu dobře tak, že každý člověk bez výjimky je potenciálně schopen prožívat svět imaginativně? Jak je to v tomto případě s otázkou talentu či nadáním? Existuje něco jako talent na prožívání?

JB: Je nutné odlíšiť fantáziu od imaginácie. Fantázia je vedomým riadený proces a má svoj zámer. Napríklad si môžeme vytvárať fantázie o budúcnosti našich detí, môžeme si predstavovať ako v práci vyriešime problém. Naopak imaginácia je spontánny autonómny proces vôľou nekorigovaný, nemá cielený zámer. Je to špeciálny meditatívny postup koncentrácie na vnútorné obrazy. Patrí k nej moment prekvapenia a údivu. Predstavme si, že napríklad pri prednáške len tak niečo čmárame na papier. Ruka s ceruzkou sa začne mimovoľne pohybovať a my sa tomu pohybu poddáme a netušíme kam nás to povedie. Zrazu z tej spontánnej čmáranice vystúpi nejaký obraz, ktorý nás zaujme. Môžeme papier hodiť do koša, alebo môžeme v obrázku objaviť nejaký symbolický význam, ktorému budeme venovať pozornosť. Imaginácia nám umožnila, aby obraz získal tvar. Môžeme si napríklad položiť otázku, čo tento symbol vyjadruje, ako súvisí s mojou aktuálnou životnou situáciou a tak rozvíjať ďalej dialóg. To podstatné, čo odlišuje imagináciu od fantázie je absencia vedomého zámeru a poddanie sa nevedomým impulzom. Obsahy  maginácie podobne ako snové obrazy v spánku sú výrazom nevedomia a získavame k nemu prístup až v momente kedy dostanú obraznú podobu.

JP: Takže nevědomí lze vizualizovat. Lidé podobnou zkušenost s imaginací znají, obvykle ji pojmenují jako náhodu, ale člověk ji může považovat také za inspiraci. Umělec používá imaginaci jako inspiraci často, to znamená, že prvotní nevědomí akt promění ve vědomě řízený proces. V tomto případě podřizuje imaginaci záměru, avšak za předpokladu, že se nechává imaginací vést, respektive vytváří jen to, co mu zvolená forma umožní a jaké asociace nabídne umělcově představivosti. Každý je vždy limitován možnostmi. Neodpověděla jste mi ale na otázku, jak je to v případě imaginace s talentem či nadáním, má schopnost imaginativního vnímání skutečně každý člověk? Například třeba násilník?

JB: Tuto schopnosť má každý človek. Pokiaľ dosiahol istého veku a nemá výraznejšie narušené psychické funkcie, respektive netrpí patológiou v zmysle kognitívneho defektu, alebo vzťahového deficitu aký nájdeme u autistov, alebo ťažko traumatizovaných ľudí, tak je schopnosť imaginácie prístupná každému. Symbolické prežívanie sa vyvíja vekom. Dieťa, ktoré okolo troch rokov začína chápať symboliku hry, urobilo vývojový skok. Odpoveď na Vašu otázku ako je to s talentom, či nadaním by sme našli v Jungovej typológii osobnostných typov. Najbližšie k imaginatívnemu prežívaniu má človek, ktorého dominantnou psychickou funkciou je intuícia, ktorú používa k orientácii vo svete Pokiaľ by sme sa na tento problém pozreli z hľadiska neurovedy tak by sme mohli uvažovať u kreatívnych ľudí o dominancii pravej mozgovej hemisféry, ktorá pracuje celostne intuitívne, synteticky, obrazne. Moderné výzkumy potvrdzujú, že skôr ako o genetické dispozície sa jedná o zaužívané spôsoby neurónovej komunikácie medzi hlavnými mozgovými centrálami. Odpoveďou na Vašu otázku, či je schopný imaginatívneho vnímania aj násilník by mohol byť životný príbeh majstra Caravaggia. Jeho pohnutý osud, spojený s výtržnosťami a násilnosťami, by ho iste v dnešnej dobe ľahko posunul do kategórie porúch osobností a pritom sa nedá pochybovať o jeho schopnosti imaginácie. .

JP: To rozhodně ne, navíc když víme, že předběhl svoji dobu. Je zvláštní si uvědomit, že rváč Caravaggio namaloval třeba Madonu z Loreta, obraz plný něhy, pokory a odevzdání. Na druhou stranu Adolf Hitler měl vlastně také výtvarné nadání, a víme, co způsobil. Zdá se, že mezi intuitivním a imaginativním vnímáním je přímá úměra, že jedno i druhé je v nějakém vzájemně propojeném vztahu. Co se týče tvořivosti, či kreativity, tak zcela určitě. Schopnost imaginace není vlastně nic jiného, než využití intuitivních sil v mysli člověka. Intuice je proces, v němž člověk z nevědomí pomocí imaginace informuje vědomou sféru o tom, že něco bude tak, jak se stane. Intuitivní spolupráce vědomí s nevědomím pomocí imaginace je vlastně vždy trochu vpředu před tvůrčím činem, anebo před rozhodnutím k čemukoliv. Vědec to může nazvat vnuknutím, ale nejen on. Mám pocit, a do jisté míry i zkušenost, že imaginativní vnímání v pohledu na svět ztrácíme, co si o tom myslíte, kde se stala chyba?

JB: Myslím, že sme sa odklonili od našej prirodzenosti. Naši predkovia sa opierali o obrazné vnímanie. Obrazné vnímanie je spojené s emotivitou. Skúste si napríklad vybaviť nejaký silný zážitok z detstva. Mne sa vybavuje vôňa jabloní. Mali sme veľkú záhradu ovocných stromov a našou obľúbenou zábavou bolo sedávať na vetviach celé hodiny a vymýšľať rôzne hry. Vybavia sa mi detaily puklín na kôre stromov, ktoré poslúžili ako telefóny. I ten najvýstižnejší verbálny popis je krátky na to, aby zachytil plnosť zážitku, ktorý prináša obraz. Obraz oslovuje všetky zmysly. Dôvod prečo imaginatívne vnímanie strácame je v tom, že sme položili veľký dôraz na racio. Môžeme si predstaviť ako v dobe Tolstého alebo Čechova ľudia cestovali nekonečné hodiny rozľahlou stepou vo vlaku, rozprávali si príbehy a popíjali čaj. Mali prirodzený prístup k imaginácii. Menšia vyspelosť techniky ponúkala príležitosť posedieť si a zdielať svoj život v príbehu so spolucestujícimi. Dnes by sme to považovali za stratu času. Kronos nám vládne, povedané obrazne, ale ľudí to nerobí šťastnejšími. Môžu sa síce v priebehu niekoľkých minúť dopraviť na opačný koniec sveta, ale napriek tomu sú osamelí. Iste, patríme k vyspelej civilizácii a vystupujeme po špirále pokroku stále vyššie a vyššie. Náš návrat do minulosti už nie je možný, ale mali by sme mať na pamati, že jednostrannosť racia nás neurobí šťastnejšími. Nemusíme odchádzať meditovať do púšte ani sa utiahnuť do izolácie kláštorov, ale to, čo môžeme každý z nás urobiť, je zaviesť do každodenného života malú zmenu. Zastaviť sa uvedomiť si, aký je život krehký a vzácny a že sme tu len dočasne a táto pozícia nám jasnejšie ukáže čo má v našom živote cenu.

JP: Změna by možná mohla probíhat i v tom, jak si člověk odpovídá na otázky. Obvykle si vyjmenuje celý seznam katastrof, když nebude mít to, co chce, místo toho aby si odpověděl na otázku, co se stane, když to mít nebude. Až na výjimky logicky dojde k tomu, že se nestane vůbec nic. Každopádně schopnost imaginace mu zůstane až do smrti, alespoň nějaká jistota (úsměv). Paní Bryjová, děkuji Vám za rozhovor.